Odkazy matiek po potrate (aj tých, ktoré si deti nechali)

Lekárska asistentka zdvihla zrak od stola a naše pohľady sa stretli. „Pozitívne.“ Počula som to slovo a veľmi som ho nevnímala. „Pozitívne,“ hučalo mi teraz v hlave: znamenalo to ‚tehotná‘, a na tom som v tej chvíli nič ‚pozitívne‘ nevidela! Musela som si opäť sadnúť do čakárne a čakať na ďalší rozhovor s mojím gynekológom. Keď ma odviedol do ordinácie, rozplakala som sa.

Práve som mala maturovať a ako väčšina mladých dievčat som mala veľké plány do budúcnosti. Predovšetkým som chcela ísť na rok do zahraničia, do Talianska, a potom si prehĺbiť vedomosti štúdiom jazyka. Chcela som byť úspešná a presadiť sa. V tom čase som ešte ani zďaleka nepomyslela na dieťa. Vôbec to nezapadalo do mojej životnej situácie. Gynekológ bol v ten deň pravdepodobne vystresovaný a unavený. V každom prípade nemal čas ani chuť dlho sa dohadovať s hysterickou tínedžerkou. „Nechovajte sa teraz tak,“ povedal stroho. „Očividne o nič z toho nestojíš, tak choď za mojím kolegom na ôsme poschodie. On ten problém vyrieši za vás.“ S týmito slovami mi podržal dvere. Odišla som, ale nevedela som, kam mám ísť. Cítila som len naliehavú potrebu s niekým sa porozprávať.

V prvom momente som zamierila do sestrinej práce, ktorá bola hneď oproti, ale zastavila som sa pri dverách. Čo ak sa o tom porozprávala s mojimi rodičmi? Ako najmladšia zo šiestich detí som vyrastala v dobre zabezpečenej, zdravej rodine. Nikdy som nepočula mamu sťažovať sa, že je „len“ doma; zdalo sa, že je matkou telom i dušou. O mne, šiestom potomkovi, dokonca hovorila ako o vytúženom dieťati. Napriek tomu som nikdy nechcela žiť ako ona. Myslela som si, že dievča musí vidieť veľký svet, nesmie byť na nikom závislé, musí sa vzdelávať a zarábať veľa peňazí, a potom bude šťastné. S najväčšou  pravdepodobnosťou by moji rodičia povedali „áno“ dieťaťu, aj keby ho mali vychovávať sami, ale to som nechcela. Nechcela som zlyhať. Bola som silná a rozhodla som sa, že to vezmem do vlastných rúk. Takže som o tom s nikým nehovorila, len s otcom dieťaťa. Myslel to dobre, ale povedal len: „Toto je Tvoj život. Musíš sa rozhodnúť sama. Nechcem ťa ovplyvňovať.“

Nasledujúce dni som prežívala ako v tranze. Niekedy som si myslela, že by som zvládla život aj s dieťaťom, ale väčšinou som len plakala a nevidela som žiadne východisko – okrem jediného, jednoducho sa ho zbaviť, opäť „nebyť tehotná“ a tváriť sa, že sa nič nestalo. Presne si pamätám deň, keď som ráno odchádzala z domu, akoby som išla do školy. Bola som na ceste na „ôsme poschodie“. Potom všetko prebehlo veľmi rýchlo. A predsa, keď som sa popoludní vrátila domov, už som nebola tá istá. Nemohla som uveriť, že som to urobila. Vždy som bola zásadne proti potratom a nemala som zlý vzťah k deťom, ale s týmto dieťaťom to bolo iné. Ohrozovalo ma – moje plány, moju budúcnosť, môj život. Fyzické následky nestáli za reč a čoskoro pominuli, ale v mojej duši zostala tá hlboká prázdnota, ktorú by som opísala aj ako „vnútornú smrť“. Smrť, pretože sa zdalo, že tu pre mňa už nie je žiadna skutočná radosť. 

Zahrabala som sa do svojich školských povinností. Štúdium mi pomáhalo, aby som nemusela myslieť na tie udalosti, ale noci boli často dlhé a bezsenné. Nepodarilo sa mi to uzavrieť. Moje dieťa vo mne žilo ďalej prostredníctvom mojich nepokojných myšlienok. Predstavovala som si, ako by vyzeralo, ako by sa smialo, plakalo a hovorilo. Vyrastalo vedľa mňa, aj keď tam nebolo. Moja sestra krátko nato otehotnela – a aké hrozné bolo pre mňa vidieť jej očakávanie tohto dieťaťa! Vidieť, ako kúpila postieľku a od začiatku vnímala túto malú bodku ako svoje dieťa, nie ako rozmazanú vec, zhluk buniek, tehotenský potenciál – ale ľudské dieťa, ktoré bolo jedinečné a cenné. Hoci som vtedy nemala ani potuchy o vývoji dieťaťa v maternici, bezprostredne po potrate som si uvedomovala jednu vec – zabila som vlastné dieťa. Táto vina ma ťažila ako kameň a vedela som tiež, že ma od nej nikto nemôže oslobodiť. 

Keď sa narodil môj synovec, už som študovala a odhodlane realizovala svoje plány, ale cítila som, ako sa celé moje srdce pripútalo k tomuto dieťaťu. Neskôr som zistila, že musel byť akousi „náhradou“ za moje vlastné stratené dieťa. Dnes ma desí, že si nikto nevšimol, ako sa cítim vo svojom vnútri, ani moji najbližší priatelia, ani moja rodina. Ako dobre vieme nosiť masky! Myslela som si, že sa musím vždy hrať na najsilnejšiu a nebyť príliš zraniteľná, ale vo vnútri som bola strašne osamelá. Nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som sa citovo dostať späť na správnu cestu. Pohľad na plagát s vyobrazením novorodenca ma na ulici rozplakal. Spomienky na potrat ma roztriasli a pocit viny ma tak ťažil, že som si zakázala mať v živote deti. Napriek mojej mladosti to bol veľmi prísny trest, ktorý som si sama uložila, ale bola som si istá, že ďalšie tehotenstvo už neznesiem. A ak by sa to predsa len stalo, zabila by som sa. 

Nebola som nijako zvlášť nábožensky vychovávaná a s cirkvou som toho veľa nezmohla. Jedna z mojich kamarátok však naozaj verila v Boha a stále mi hovorila o Ježišovi a o tom, že zomrel na kríži za naše viny. Nepamätám si, že by ma knihy a kazety, ktoré mi dala, skutočne oslovili, ale počas jednej z bezsenných nocí som vyslovila netradičnú modlitbu: „Bože, ak naozaj existuješ, tak mi, prosím, odpusť.“ Samozrejme, moja priateľka nepoznala môj príbeh, nikto o ňom nevedel, ale znova a znova ma pozývala na bohoslužby Slobodnej cirkvi. Jedného dňa som teda podľahla jej naliehaniu a sprevádzala som ju k malej skupine kresťanov, ktorí sa zišli v súkromnej sále. Bola to pre mňa úplne nová skúsenosť počúvať túto bohoslužbu a tento druh kázne, ale uprostred svojho kázania sa pastor zastavil. Napodiv som hneď vedela, že Boh sa chystá prehovoriť ku mne. Pastor povedal: „V tomto zhromaždení je jedna žena, ktorá podstúpila potrat a prosila Boha o odpustenie.“ V tom momente som si uvedomila, že je to veľmi dôležité. V tej chvíli som sa rozplakala, ale išlo to ešte ďalej. Povedal: „Boh jej chce povedať, že jej odpustí a že by jej chcel dať deti.“ A tak som sa vrátila k tomu, čo som povedala. 

Moja priateľka chvíľu sedela bez slova vedľa mňa, až ma vzala do vedľajšej miestnosti, kde som zo seba veľmi dlho vyplakávala svoju bolesť. Zážitok, ktorý som v ten deň zažila, keď som sa vrátila domov, sa ťažko opisuje slovami. Zdalo sa mi, že by som mohla lietať, cítila som sa taká uvoľnená. Ten kameň viny, ktorý ma tak dlho ťažil, bol preč! Bolo mi odpustené! Bol to a stále je ten najkrajší pocit, aký som doteraz poznala. Časom sa zväčšovala túžba lepšie spoznať tohto Boha, ktorý ma tak osobne poznal a ktorý mal odpovede a východiská z mojej životnej situácie. Čítala som čoraz viac jeho Slovo a pripojila som sa k skupine kresťanov, ktorí mali veľmi odlišné, nádherné príbehy o Božom pôsobení. Touto cestou s Bohom kráčam už asi tridsať rokov a navždy mu budem vďačná za to, že mi naozaj dal nový život. Dnes som šťastne vydatá, mám tri deti a toto posolstvo chcem všade odovzdávať ďalej: Boh je odpúšťajúci Boh a naozaj nás oslobodzuje!

Pred tridsiatimi rokmi sa náš manželský život začal potratom. Faktorov, ktoré ovplyvnili naše tragické rozhodnutie, bolo nespočetne veľa. Pochádzali sme z dvoch odlišných kultúr, národností a vierovyznaní. Práve tieto rozdiely nás fascinovali a spojili nás, aby sme sa jeden druhému zaviazali na celý život. Naše rodiny nás však kvôli tomu odmietali a problémy s nimi narastali. Takmer nikto nášmu manželstvu neprejavil podporu. Tlak, aby sme sa nevzali, prichádzal najmä prostredníctvom oboch našich matiek, ktoré sa nás snažili rôznymi spôsobmi manipulovať. Boli sme mladí, takže aj keď sme sa vzali, stále sme dovolili, aby sa strach z následkov ich výbuchov hnevu prejavil v našich vlastných srdciach hnevom, ktorým sme čelili ich hrozbám. Brali sme sa v čase, keď sa naša krajina pripravovala na vojnu. Kvôli našej láske a chaotickému stavu našich rodín sme si ani neuvedomovali, čo sa okolo nás deje. Keď som otehotnela, hoci sme si chceli dieťa nechať, namiesto toho sme s veľkou bolesťou a smútkom v srdci išli do zdravotníckeho zariadenia na potrat, aby sme splnili želanie najmä mojej matky, ktorá na mňa tlačila, aby som išla na potrat. Všetko ma bolelo. Bolelo to každú chvíľu vo dne i v noci; bolelo ma telo aj duša. Rovnaká bolesť čakala aj na môjho manžela na nemocničnej chodbe. Pohľad na jeho tvár hovoril viac ako slová. Vyzeral, akoby sa mu na hlavu zrútila celá nemocnica. Po návrate z nemocnice sa naša izba zmenila na pooperačnú. Obaja sme cítili stratu a bolesť, ktorá nechcela zmiznúť – zdalo sa, že neexistuje žiadny liek. Čakali sme, kým čas vymaže bolesť. 

Pre nás to bolo ako choroba, ktorá nás ničila na tele, v mysli aj na duchu. Naše srdcia boli plné radosti z toho, že čakáme dieťa, ktoré sme už nosili v srdci – teraz bolo všetko stratené. Po potrate sme obaja veľmi ochoreli. Manžel ma potom poslal do fyzioterapeutického a wellness centra k mojej mame a sestre a často ma navštevoval. Časom sme síce naďalej prežívali odmietnutie rodiny, ale už sme si toľko nevšímali náš smútok nad tým, hoci bolesť nám rozbila srdce. 

Prešli mesiace, moje telo sa zotavilo, ale vojna zničila všetko okolo nás a my sme bojovali o život. Aj počas najťažších vojnových okolností však stále pretrvávali spomienky na potrat. Mali sme otázky, či nás Boh netrestá, a premýšľali sme, či by nás narodenie dieťaťa zachránilo pred tým, aby sme sa ocitli v najtemnejšej časti nášho života. Strach sa stále zväčšoval a my sme sa pýtali, či vôbec niekedy budeme mať dieťa. Aké súdy nás čakajú? 

Blížil sa koniec vojny, hoci sme o tom nevedeli, a váhali sme, či sa postaviť tvárou v tvár odpovediam na naše hlboké, neodbytné a skryté otázky. Napriek tomu sa nám v krátkom čase narodilo dieťa z druhého tehotenstva a s ním prišlo aj poznanie s trpko-sladkou príchuťou. Krátko po pôrode sme sa dozvedeli, že naša novorodená dcéra má ťažkosti v psychofyzickom vývoji – bude to dieťa so „špeciálnymi potrebami“. Táto bolesť nás nikdy neopustila a vyvolala v nás spomienky na potrat. Pozor! Opäť sa ako príval vyrojili otázky: Bol to trest za potrat? Došli sme k záveru, že sme boli potrestaní, a zároveň sme pociťovali výčitky svedomia, že sme súhlasili s takýmto rozhodnutím. 

Potom sa nám narodila druhá dcéra z tretieho tehotenstva. To potešilo naše srdcia a vyplnilo medzery v našich dušiach, ale sivé mraky odsúdenia sa stále neustále vznášali nad našimi životmi. Naše manželstvo trpelo, pretože naše srdcia sa od seba vzďaľovali. Kým sa v mojom tele objavili ďalšie chronické choroby, prichádzali ďalšie otázky typu: „Prečo Boh, prečo?“ a „Existuje liek pre naše srdcia?“. Počas niekoľkých mesiacov, keď som bola pripútaná na lôžko, som mala možnosť študovať príručku SaveOne (pracovný zošit o uzdravení po potrate) a spracovala som svoju skúsenosť s potratom prostredníctvom modlitieb za pokánie a za uzdravenie. 

Rozprávala som sa o tom s manželom a vtedy sme si uvedomili dôležitosť života nášho dieťaťa a význam toho, ako ho náš strach navždy oddelil od nás a ukončil jeho život. 

Vyplakali sme všetky slzy, odpustili sme si aj sebe navzájom, ako aj našim rodinám. Manžel sa mi zdôveril, že vždy cítil, že je to chlapec, a dali sme mu meno Benjamín (čo znamená: syn pravej ruky). Toto meno sme vybrali preto, lebo po odriekaní modlitby v príručke SaveOne som povedala: „Bože, ty vieš, či to bude chlapec alebo dievča. Ukáž mi, daj mi znamenie, prosím, a daj mi meno pre to nenarodené dieťa.“ Keď som počula manželovo auto, vstala som z postele. Išiel von s mladým mužom, obchodným partnerom, a povedal mi: „Chcem, aby ste sa spoznali. Toto je Benjamín.“ Keď som sa ho spýtala, koľko má rokov, povedal mi, že sa narodil v roku 1991. Áno, to bola nebeská odpoveď na moju modlitbu. Bol to rok, keď sme vo štvrtom mesiaci tehotenstva potratili naše dieťa, ale nikdy sme ho neodstránili zo svojho srdca. 

Dnes máme nakreslený portrét môjho manžela, mňa a našich dvoch dcér, pričom srdce uprostred kresby predstavuje Benjamína. V tej chvíli bol prijatý do našej rodiny a stal sa našou súčasťou. Je to pravda, na ktorej sa nikdy nič nezmení. Bolo to ťažké celé tie roky bez neho, ale verím, že sa opäť spolu stretneme v nebi. Ďakujem ti, Pane Ježišu, za všetko, čo si urobil v našom živote. 

Volám sa Snježana a som z Chorvátska. Mám 47 rokov, som matkou troch krásnych detí a manželkou úžasného Božieho muža. Ježiš je moje všetko vo všetkom. Ale… Nie vždy to tak bolo! Narodila som sa v rodine ateistov v bývalej Juhoslávii. Vždy ma učili o čestnosti a dobrých skutkoch. Bola som obklopená láskou a vychovávaná spolu s mladšou sestrou. V mojich tínedžerských rokoch sa však moja rodina presťahovala do pobrežného mesta Split v Dalmácii. Prvého priateľa som mala, keď som mala 18 rokov. Moji rodičia z toho neboli príliš nadšení, ale bolo normálne mať priateľa. So mnou ani s mojou sestrou však nehovorili o hlbších častiach vzťahu medzi mužom a ženou. Dnes viem, že nám dali to najlepšie, čo vedeli dať. Niektoré veci, napríklad sexuálne vzťahy, neboli dovolené, ale nikto vlastne nevedel, čo som robila, keď som bola mimo domu. Preto sa, samozrejme, stalo, že som otehotnela v 21 rokoch, uprostred vysokej školy, s mužom, o ktorom som si nebola istá, či s ním chcem stráviť celý život. Nemala som žiadne informácie o tom, čo by som v takejto situácii mohla robiť. Jediné, čo som vedela, bolo, že moja matka išla na potrat, keď už mala moju sestru a mňa. Vďaka tejto situácii sme však ako rodina prvýkrát otvorene hovorili o mužských a ženských vzťahoch, potrate, voľbe a slobode, ale nikto nehovoril o dieťati! 

Otec mi povedal, že ak sa rozhodnem nechať si dieťa, pomôžu mi, ako len budú môcť, ale ak sa rozhodnem nenechať si ho, budem slobodná ako vták. To mi stačilo! Sloboda! Rozhodla som sa ukončiť tehotenstvo, ukončiť život svojho prvého dieťaťa. Bez akýchkoľvek emócií som išla s mamou do nemocnice na vákuovú aspiráciu. Chcela som to mať už za sebou. Lekári to urobili, ale nie na prvý raz, ale nadvakrát! Na druhý deň som musela prísť znova na druhú vákuovú aspiráciu, pretože prvý raz urobili chybu a nedokončili ju dobre. Keď som prišla domov druhýkrát, rozplakala som sa, potom som vstala, utrela si slzy a vrátila sa späť do starého života. 

Po niekoľkých rokoch som stretla svojho manžela a mali sme dve deti. Dokonca som pracovala ako dobrovoľníčka v niekoľkých miestnych rodičovských kluboch a pomáhala som mamičkám s dojčením. Aké pokrytectvo! Počas toho obdobia som bola úplne slepá. Po piatich rokoch nášho manželstva prišiel do nášho života Ježiš. Robila som pokánie za všetky svoje hriechy. Niekedy sa moja minulosť opäť vynorila, ale vedela som, že Ježiš za to všetko zaplatil na kríži. Bolo to dokonané! Potom som však pred šiestimi rokmi opäť otehotnela. To tehotenstvo bolo pre celú našu rodinu takou radosťou. Už som vedela, že deti sú Božím darom, sú odmenou. Všetko bolo úžasné! Konečne som bola mamou, ktorá sa modlí, a nie tou, ktorá všetko plánuje. Nevedela som však, že skutočný boj sa práve začína. 

Pár mesiacov pred termínom pôrodu som sa rozprávala s priateľkou a sestrou v Kristovi o potrate. O mojej minulosti nemala ani potuchy. Uprostred tohto rozhovoru, keď sme sa rozprávali o rôznych faktoch a svedectvách, začala moja priateľka opisovať postup vákuovej aspirácie. Bol to úplne Bohom určený okamih! Po 21 rokoch od môjho potratu a 8 rokoch od stretnutia s Kristom som bola konečne pripravená plne pochopiť, čo som pred toľkými rokmi urobila. Pred očami som zrazu mala celý obraz! Videla som obraz toho hrozného činu v mojej minulosti. Videla som, že moje dieťa bolo zmasakrované, a to nie raz, ale dvakrát! Cítila som takú bolesť v duši. Dnes viem, že to bol Boží dokonalý čas na začiatok mojej cesty uzdravenia. Nemohla som prestať plakať. Nemohla som dýchať! Moja priateľka začala panikáriť, pretože som bola tehotná. Tá scéna nebola príjemná. 

Prišla som domov a kľakla som si na kolená. Dovolila som svojmu Spasiteľovi a Pánovi, aby opäť uzdravil moju dušu, tentoraz som Ho vpustila do najhlbších a najtemnejších miest. Pred rokmi som prijala Kristovu obetu. Vedela som, že som sa dopustila hrozného hriechu, a dokonca som vedela, že môžem pomôcť mnohým iným, ktorí riešia rovnakú situáciu. V tej chvíli som však bola skutočne pripravená úplne sa vyrovnať so svojou minulosťou a prijať úplné a totálne uzdravenie, keď som spočinul v Ježišovom náručí. V tom čase som tiež absolvoval kurz SaveOne. 

Ježiš ochraňoval moje srdce počas všetkých dní, ktoré nasledovali po tomto uzdravení. On bol mojím ochrancom v každej chvíli, keď prišlo obvinenie, od prvej minúty, keď som dostala do rúk svoje tretie dieťa, až po dnešok, keď slúžim mladej mamičke s potratovou tabletkou v rukách. 

Dnes som taká poctená a vďačná, že môžem byť súčasťou pro-life organizácie v Chorvátsku, že môžem pomáhať iným ženám urobiť správne rozhodnutie nechať si svoje deti a byť súčasťou veľkého Božieho diela v mojej krajine. Dnes zažívam úplné odpustenie a uzdravenie! Viem, že svoje dieťa uvidím v nebi! Dnes som tou, ktorá z celého srdca vie, „že všetko napomáha k dobrému tým, ktorí milujú Boha, tým, ktorí sú povolaní podľa jeho zámeru“ (Rim 8, 28*), a „preto už niet odsúdenia pre tých, ktorí sú v Kristovi Ježišovi, ktorí nechodia podľa tela, ale podľa Ducha“ (Rim 8, 1*). Chvála Pánovi! 

Keď som mala 20 rokov, neplánovane som otehotnela. V tom čase som bola vo vzťahu s otcom dieťaťa, hoci to nebol láskyplný vzťah. Byť s ním mi neprinášalo žiadne šťastie. Bolo mi jasné, že s ním nemôžem očakávať šťastnú budúcnosť.

Keď som zistila, že som tehotná, mala som zmiešané pocity. Bola som vydesená, a pritom by som si dieťa bola rada nechala. Len som nevedela, ako to všetko zvládnuť. Stále som žila u rodičov, ale život s nimi nebol príjemný. Bohužiaľ, moji rodičia ku mne neboli láskaví. Vedela som, že ak im poviem o svojom tehotenstve, budem prinútená vydať sa za otca dieťaťa – ak by ma predtým otec neubil na smrť. Keďže som od rodičov opakovane zažívala násilie, nechcela som, aby sa to v mojom živote opakovalo. Mala som obrovský strach a nevedela som, kam sa obrátiť alebo kde hľadať pomoc. Nemala som miesto, kde by som sa uchýlila, ani informácie o možnostiach pomoci.

Začala som hľadať východisko. Jediné, čo som našla, bolo miesto vo Viedni, kde sa dal môj „problém“ vyriešiť. Vtedy som sa modlila za zázrak, aby sa niečo stalo a ja by som nemusela ísť na potrat. Ale nestalo sa nič. Priateľka mi požičala peniaze a ja som išla na kliniku. Keď som tam prišla, musela som vyplniť nejaký papier – nepamätám si, čo presne som tam napísala, ale presne si pamätám, že som nemusela uviesť svoje meno, všetko mohlo zostať anonymné.

Nedostala som žiadne poradenstvo, nikto sa ma nepýtal, či som už bola u gynekológa. Nedostala som žiadne informácie o tom, či a kde by som mohla získať nejakú pomoc – nič, absolútne nič.
Chcela som utiecť, ale nevedela som kam. Po čakaní ma odviedli do miestnosti, kde bol gynekologický stôl. Ani tam sa nič nehovorilo. Dali mi anestéziu a potom som sa prebudila v inej miestnosti. Cítila som sa horšie ako kedykoľvek predtým v živote, psychicky aj emocionálne. Fyzicky som nemala žiadne ťažkosti, ale cítila som sa prázdna a mŕtva. Chcela som kričať, ale nemohla som. Dali mi sušienku a šálku čaju a požiadali ma, aby som čo najskôr odišla.

Ani v tom momente tam nebol nikto, kto by sa so mnou o tom porozprával.

Odvtedy som bola len nešťastná, prázdna, depresívna a nepokojná. Už som sa necítila celistvá. Ani vtedy som nemala možnosť hovoriť o svojom zážitku. Cítila som obrovskú hanbu a vinu. Vedela som, že som spáchala vraždu od okamihu, keď som podstúpila potrat. Predtým som si myslela, že je to len zhluk buniek, ktorý sa stáva skutočným dieťaťom až od 12. týždňa – inak by predsa nebolo legálne podstúpiť potrat do tohto obdobia. Po potrate som mala pocit, že to bola lož.

O tom všetkom som mlčala takmer 10 rokov. Počas tých rokov som bola veľmi nešťastná. Snažila som sa rozptýliť prácou a povrchnými pôžitkami. Bola to však len pretvárka. Keď som mala 28 rokov, stretla som svojho súčasného manžela. Po prvý raz som sa s ním rozprávala o svojom zážitku a bolesti. Bola to pre mňa úľava, že ma nesúdil, ale prijal ma s láskou a pochopením.

O rok neskôr sme išli do Medžugoria v Hercegovine (miesto zjavení Panny Márie). Tam som mala možnosť ísť na spoveď. Vyznala som svoj potrat a až vtedy som mohla prvýkrát plakať.
Prešlo ešte niekoľko rokov, kým som sa zúčastnila na kurze uzdravenia po potrate od organizácie SaveOne. Veľmi milá osoba ma pozvala na informačný večer o SaveOne, hoci nič nevedela o mojej minulosti. V tom čase som veľmi túžila po pomoci, ale nemala som odvahu ju vyhľadať. Muselo prejsť ešte pár rokov.
Na jar 2019 som konečne našla odvahu a prihlásila som sa na kurz SaveOne. Dve vedúce kurzu ma veľmi láskavo privítali. Počas týždňov kurzu som mohla uvoľniť svoju bolesť, vinu, zúfalstvo a nechať Ježiša uzdraviť moju dušu. Bol to dar nielen pre mňa, ale aj pre moju rodinu.

Dnes sa mám opäť dobre. Dnes som šťastná žena a matka.
Ďakujem, SaveOne!

Moja temná skúsenosť s potratom sa začala veľmi skoro, keď som mala len 17 rokov. Ocitla som sa tehotná a bola som úplne nepripravená na to, že sa stanem matkou. Vedela som, že môj vtedajší priateľ, ktorý sa neskôr stal mojím manželom, bol na túto zodpovednosť ešte menej pripravený. V tej chvíli ma plne podporoval v rozhodnutí podstúpiť potrat, ale čoskoro potom sa so mnou rozišiel zo strachu, že by som si to mohla rozmyslieť a dieťa si ponechať. A tak som sa rozhodla pre svoj prvý potrat a do môjho dovtedy šťastného a bezstarostného života, ktorý som žila bez akejkoľvek vedomosti o Bohu, vstúpili temné mraky smútku, strachu, pocitov opustenia a osamelosti. Počas nasledujúcich 15 rokov som podstúpila celkovo päť potratov, pričom každý z nich mal hlboký vplyv na môj život.

Keď vyrastáme v kultúre smrti, kde sa stáva normálnym a spoločensky prijateľným byť „pánmi našich tiel“ a kde si môžeme rozhodnúť zabiť život, ktorý nám bol daný, nemôžeme to nazvať len „obyčajným hriechom“. Urobiť to znamená zasiahnuť zornicu Božieho oka, pretože niet nič cennejšieho a hodnotnejšieho pre Boha ako každý človek, ktorého On stvoril a do ktorého vdýchol život. Aj keď som sa stala kresťankou štyri roky po svojom poslednom potrate, osobne som sa vnímala ako osobu, ktorá spáchala strašný zločin. Raz mi Boh ukázal obraz seba samej, ako mám na nohách veľké reťaze a jarmo na chrbte s obrovským bremenom, ktoré skrúcalo celé moje telo. Jednou z vecí, ktorej som nakoniec musela čeliť, bolo uznať, že ani po dvadsiatich rokoch nového zrodenia, odovzdania a života s Bohom to nebolo dostatočné. Aj keď som vedela, že mi Ježiš odpustil všetko, stále som potrebovala viac uzdravenia a slobody. Nemohla som sa zbaviť toho hlasu, ktorý mi často pripomínal potrat a v mysli ma zaň odsudzoval. Uvedomila som si, že počas všetkých tých rokov môjho života s Bohom som stále niesla na pleciach obrovské bremeno viny, odsúdenia a strachu. Úplne vyčerpaná a pod obrovským tlakom som zamrzla niekde na svojej ceste s Bohom, paralyzovaná a neschopná naplniť svoj cieľ.

Spomienka na potraty, ktoré som podstúpila, vo mne vyvolávala toľko silných emócií – ako bolesť, strach, hanbu a poníženie –, že verím, že ma tieto pocity sprevádzali počas celého života ako dôsledok tých potratov. Myslím si, že vtedy, keď sa začali tieto emócie, som ich nebola schopná zvládnuť ani prekonať, aj keď som bola kresťanka. Každý raz, keď som pocítila odmietnutie, skončila som s pocitom zranenia, hanby a poníženia. Verím, že to sú niektoré z trvalých následkov, ktoré potraty zanechali na mojej mentálnej a emocionálnej pohode. Nemusím byť génius, aby som si uvedomila, že takéto činy a rozhodnutia museli zanechať stopy a následky aj v oblasti duchovnej dimenzie. Nie je prekvapením, že niektoré oblasti našej duše alebo života spadnú pod démonický vplyv alebo kontrolu. To bola aj moja skúsenosť.

Teraz si uvedomujem, že počas celého môjho života – celé roky – som cítila, že som bola ochudobnená o lásku. Zároveň som však pociťovala silnú túžbu byť milovaná a milovať. Hoci som spoznala Boha a žila s Ním dlhé roky, stále vo mne zostával obrovský prázdny priestor a nedostatok lásky. Neuvedomovala som si, že som v skutočnosti nebola schopná milovať Boha, prijímať Jeho lásku alebo jej porozumieť, a pravdepodobne som ani ostatných nemilovala správnym spôsobom. Verím, že z toho istého dôvodu som bola ochudobnená a akoby neschopná v oblasti manželstva, rodiny a vzťahov. Nakoniec sa moje manželstvo rozpadlo a zostala som sama.

Často som sa zamýšľala, prečo je vo mne toľko smútku a sklonov k apatii, aj napriek toľkým rokom a požehnaným skúsenostiam s Bohom. Cítila som v sebe úzkosť, ktorá sa takmer vždy zmenila na depresiu. Napriek tomu môžem dosvedčiť a vzdať Bohu slávu za úplné oslobodenie, ktoré mi priniesol, a za to, že odstránil všetky negatívne emócie spôsobené potratmi. Ako sa to stalo? Pravdou, ktorú som sa rozhodla priniesť na svetlo. Uvedomila som si, že človek môže byť vzorným kresťanom, milovať Boha a zachovávať Jeho slovo, a pritom ukrývať tajomstvo, o ktorom sa nehovorí. Vieš, potrat je tabu – niečo, o čom sa v cirkvi nerozpráva. „To“ sa stane tvojím malým tajomstvom, ktoré si uchovávaš a pochovávaš celé roky. Občas som sa bála, že keby som o tom hovorila, ľudia by ma odmietli, a tak som si hovorila: „Bože, nech je to naše malé tajomstvo. “ Netušila som, že tým, že som si to nechávala pre seba, som si vlastne ponechávala aj vinu. Verím, že keď sme pripravení hovoriť o tomto tajomstve s inými alebo s cirkvou, oslobodzujeme sa od všetkej viny, hanby, smútku a depresie. Vtedy nás Boh odmení ďalším svedectvom o svojej láske a dobrote, ktoré navždy poznačí náš život – život v hojnosti, aký sme vždy mali mať. Dnes svedčím o tom, že môj dobrý Otec ma previedol duchovnou skúsenosťou úplného oslobodenia a uzdravenia. Jedného dňa, uprostred modlitby a Jeho prítomnosti, som mala videnie – Ježiš zostúpil z kríža, prišiel ku mne, sklonil sa a pošepkal mi do ucha: JE KONIEC!

Ďalšou veľmi dôležitou oblasťou, ktorou ma Boh počas tohto procesu previedol, bolo odpustenie sebe samej a, čo bolo ešte dôležitejšie, odpustenie druhým.

Jednou z osôb, ktorým som potrebovala odpustiť, bol môj bývalý manžel, ktorý bol a je otcom našich potratených detí. Boh mi ukázal, že aj po všetkých tých rokoch som v sebe stále nosila veľa hnevu a zatrpknutosti voči nemu. Počas nášho spoločného života ma plne podporoval v rozhodnutí ísť na potrat a nikdy neprejavil ľútosť ani nenavrhol inú možnosť. Naučila som sa však, že nemôžeme byť príjemcami milosti, ktorú si nezaslúžime, ak sa nenaučíme tú istú skúsenosť milosti zdieľať aj s ostatnými. Po čase som mu dokázala úplne odpustiť a prepustila som všetky negatívne emócie, ktoré som voči nemu cítila. Krátko nato som bola svedkom ďalšieho z Božích zázrakov milosti a požehnania. Tento muž, po mnohých rokoch, keď sme spolu vôbec nekomunikovali, mi jedného dňa zavolal – bol premožený žiaľom, takmer plakal a prosil ma o odpustenie za všetko. Bola som zmätená, snažila som sa ho upokojiť a pochopiť jeho rozrušené slová. Okrem iného povedal: „Nemysli si, že celé tie roky nemyslím na to, čo sme urobili našim deťom.“

Vtedy som si bola istá, že to mohol byť len Boh. Boh mi dal príležitosť osobne mu odpustiť a prijať ho. V dôsledku toho nastalo zmierenie a do mojej duše prišiel nenahraditeľný pokoj. Boh mi dal slobodu a lásku k môjmu bývalému manželovi ako nikdy predtým, naplnil moju ústa modlitbami a požehnaniami za neho, a môj bývalý manžel svedčí, že obrovská záťaž a tlak, ktoré niesol na svojej duši po mnoho rokov, boli odstránené. Verím tiež, že mi Boh ukázal, že jeho život, rovnako ako môj, bol ovplyvnený a riadený nečistým duchom vo vzťahoch, rodine a manželstve.

To sa prejavilo aj v jeho druhom manželstve, ktoré sa tiež rozpadlo a bolo poznačené narušenými vzťahmi s manželkou a deťmi, do takej miery, že ich päť rokov nevidel ani s nimi nekomunikoval, vrátane svojich troch dcér. Po tom mi Boh dal príležitosť otvorene mu svedčiť o všetkom, čo Boh konal v mojom živote. Nabrala som odvahu povedať mu, že by sa mal kajať za potraty a za všetko ostatné a rozhodnúť sa odteraz pre iný spôsob myslenia – pre kultúru života, nie smrti. Krátko nato som bola svedkom ďalšieho Božieho zázraku. Môj bývalý manžel mi zavolal približne o mesiac neskôr a so slzami v očiach opakoval: „Mala si pravdu, mala si pravdu, Boh je naozaj dobrý a pravdivý.“ Dnes mám so svojím bývalým manželom korektný vzťah. Zmieril sa so všetkými svojimi dcérami. Navštevujú ho a navzájom si pomáhajú milovať a vychovávať jeho vnučku, po ktorej túžil celým srdcom.
Božou vôľou je nielen sa nás dotknúť a uzdraviť nás, ale aj uzdraviť všetkých, ktorí mali niečo spoločné s potratmi, ako aj celé naše rodiny. Jeho plánom a túžbou je, aby sme všetci boli spolu svedkami Jeho slávy. Z tohto dôvodu svedčím týmto príbehom, že „čo je u ľudí nemožné, je možné u Boha.“

Myslím si, že moje uzdravenie bolo úplné až vtedy, keď som prijala zjavenie, že všetky moje deti sú s Ježišom a že ich teraz uchováva pre naše opätovné stretnutie jedného dňa. Cítila som, že mi Duch Svätý hovorí, že môj pôvodný zámer — určený ešte pred stvorením sveta — byť matkou, mi bude navrátený. Boh obnoví všetko, všetko, čo bolo na zemi zneužité. Môj zámer bol zneužitý diablom, pretože som žila pod jeho autoritou a kontrolou, ale teraz Boh všetko učinil nové. Verím, že Ježiš opäť dokáže svoju vernosť a lásku. Keď sa jedného dňa prebudím, privíta ma spolu s mojimi synmi a dcérami pri vstupe do Jeho Kráľovstva a povie: „Vitaj, matka, vojdi do radosti svojho Pána.“

Cez tento úžasný zážitok ma Boh zmenil zo zlomenej na krásnu, až kým som jedného dňa konečne uverila a pozerala sa na SEBA AKO NA KRÁĽOVSKÝ DIADÉM V RUKÁCH MÔJHO BOHA!

Mala som takmer ukončené univerzitné štúdiá, keď som zistila, že som tehotná. Moje pocity ohľadom tehotenstva boli zmätené. Vedela som, že môj priateľ a ja sme si navzájom oddaní, ale byť rodičmi práve teraz, to som nevedela, ako by sme to zvládli. Čo si o mne pomyslia ostatní? Nevedela som, čo mám robiť.

Po potvrdení tehotenstva som povedala priateľovi, že som tehotná. Ihneď mi povedal, že by som mala ísť na potrat. Myslel si, že by to bolo pre mňa najlepšie rozhodnutie. Vedel, ako veľmi sa zameriavam na štúdium a chcel, aby som dokončila univerzitu. Vedela som, že potrebujem podporu od svojho priateľa, takže som si pomyslela, že možno by som mala ísť na potrat. Bola som veľmi zmätená. Bola som rada za jeho podporu, ale mojím najväčším problémom bolo ísť domov a povedať to rodičom.

Môj priateľ išiel so mnou, aby sme oznámili túto novinu mojim rodičom. Trvalo mi celý týždeň, kým som sa odhodlala im to povedať. Avšak v tomto čase sa môj priateľ rozhodol zmeniť názor. Teraz chcel, aby sme mali dieťa. V tomto období hľadal Boha a nechcel, aby sme urobili niečo, čo by sme neskôr ľutovali. Keď sme si sadli, aby sme sa porozprávali s mojimi rodičmi, boli obaja sklamaní a znepokojení, ako budem pokračovať v škole. Nevedeli si predstaviť, ako by som mohla chodiť do školy a zároveň mať dieťa. Začali sa pýtať môjho priateľa, ako by sa mohol postarať o toto dieťa, keď nemal žiadnu prácu ani príjem. Môj priateľ bol veľmi sklamaný a zranený reakciou mojich rodičov.

Keď som odišla od rodičov, môj pohľad na tehotenstvo sa rýchlo zmenil. Premýšľala som, že táto situácia spôsobovala toľko bolesti, že som cítila, že musím získať kontrolu. Moji rodičia sú pre mňa všetkým a cítila som, že ich podporu nemám, takže som rýchlo zvolila potrat. Keď som sa rozhodla, že potrat je moja jediná možnosť, podporovala ma spoločenská rétorika, ktorá hovorila „toto je moje telo“ a „to bolo moje rozhodnutie.“ Taktiež som si myslela, že dieťa v mojom tele ešte nebolo úplne vyvinuté, a počula som, že potrat je rýchly a ľahký zákrok. Povedali mi, že po ňom bude všetko v poriadku.

Môj priateľ ma prosil, aby sme si dieťa nechali, ale po tom, čo som sa rozhodla pre potrat, som sa od neho aj od dieťaťa rýchlo emocionálne vzdialila. Môj priateľ sa cítil bezmocný. Niekoľko týždňov bojoval, aby ma presvedčil, aby som zmenila názor. Ja som ho však ignorovala a smutne som mu povedala, že nie je pripravený na rolu otca. Nemohol ma zastaviť. Keď sa dnes na to pozerám, premýšľala som len o sebe. Premýšľala som aj o svojich rodičoch a o tom, čo považovali za najlepšie pre mňa. Asi som si myslela, že by som sa mohla vyhnúť hanbe z nečakaného tehotenstva a nechcela som sklamať tých, ktorých som mala rada.
V deň potratu tam môj priateľ so mnou nebol. Moji rodičia išli na zákrok so mnou. Pamätám si, že som ležala na nemocničnej posteli a plakala tesne pred tým, než sa mal potrat uskutočniť. Povzbudzovali ma, aby som bola silná. Potrat som podstúpila toho dňa a už nikdy som nebola rovnaká.

Potrat som podstúpila v roku 1996 a môj priateľ a ja sme sa navždy zmenili. Po odchode z nemocnice som bola odhodlaná uzavrieť túto kapitolu svojho života. Potlačila som všetky svoje emócie týkajúce sa potratu a snažila sa presvedčiť samu seba, že to bol krok, ktorý som musela urobiť. Mnohokrát som sa snažila predstierať, že sa to nikdy nestalo a cítila som sa, akoby som mala na čele písmeno „A“ (pozn. po anglicky sa potrat povie abortion). Keď sa niekde objavila téma potratu, rýchlo som odišla z miestnosti.

Chcem, aby ste vedeli, že Boh mal v tom istom roku pre naše životy aj väčšie plány. Ten istý rok, kedy som podstúpila potrat, bol aj rokom, keď môj priateľ daroval svoj život Ježišovi Kristovi. Uvidela som zmenu, ktorá sa v ňom udiala. Mal nový vzťah s Ježišom Kristom. V roku 1997, kvôli zmene života, ktorú som videla u svojho priateľa, som aj ja darovala svoj život Ježišovi Kristovi. Potrebovala som osobne spoznať Ježiša. Mohol by mi naozaj odpustiť všetky moje hriechy? Mohol by Kristus odpustiť hriech potratu?

V roku 1999 sme sa vzali. Naša manželská cesta mala ťažký začiatok. V našej minulosti sa ukrýval spomínaný potrat. Neustále sme sa hádali o zapojení mojich rodičov do nášho vzťahu a mala som problém nastaviť si hranice s nimi. Ako pár sme mali mnoho problémov s dôverou. Ja som mala problémy dôverovať svojmu manželovi a iným ženám a on mal problém dôverovať môjmu úsudku, pokiaľ išlo o mojich rodičov. Môj manžel chcel mať deti hneď po svadbe, ale ja som z toho mala úzkosti, a nebola som si istá, či budem schopná mať deti po potrate. Môj manžel mi odpustil potrat, ale mal v sebe veľa hnevu a zlosti voči mojim rodičom. Bol presvedčený, že som šla na potrat len kvôli ich vplyvu.

V roku 2000 sme mali ďalšie dieťa. Vtedy sa všetky spomienky na môj predchádzajúci potrat vrátili. Štyri roky som popierala, čo sa stalo a neuznávala dieťa, ktoré sme mali. Toľko rokov som potláčala všetky tieto emócie, ale mať ďalšie dieťa mi pripomenulo dieťatko, ktoré sme stratili. Myšlienky na moje potratené dieťa ma úplne pohltili. Mala som niekoľko emocionálnych výbuchov a neustále som sa bála, že sa niečo hrozné stane našim deťom. Bola som zničená a múry, ktoré som si postavila po potrate, sa začali rúcať. Vedela som, že potrebujem pomoc na spracovanie všetkých týchto emócií, ktoré som zažívala.

Obrátila som sa na centrum pre pomoc tehotným. Zúčastnila som sa biblického štúdia po potrate. Štúdium mi umožnilo vyjadriť emócie, ktoré som ukrývala po celé roky. Bola som schopná vyjadriť hanbu a vinu, ktoré som cítila po potrate. Rovnako som mohla vyjadriť zlosť, ktorú som cítila voči svojim rodičom a ich vplyvu na moje rozhodnutie o potrate. Každý týždeň som prechádzala štúdiom a približovala sa k Pánovi. Štúdium mi umožnilo pozrieť sa na seba a uznať smrť môjho dieťaťa. Uznala som svoj hriech a našla som milujúceho Spasiteľa na druhej strane svojej skúsenosti s potratom. Boh ma miloval cez moju hlbokú bolesť a viedol ma k veršom, ktoré potvrdili, ako veľmi ma miluje.

Dnes viem, že Ježiš Kristus ma miluje a odpustil mi moje hriechy. Jeho krv pokrýva hriech potratu a oslobodil ma. Pravda ma oslobodila. Pravda je osoba. Ježiš je pravda, ktorá oslobodila tohto väzňa. On zažiaril svojím svetlom do temnoty potratu a dal mi svoj pokoj, ktorý presahuje všetko chápanie.

Dnes sme s manželom spolu už 21 rokov a máme štyri krásne deti. Vieme, že nás Boh povolal zdieľať náš príbeh a odhaliť bolesť potratu. Chceme, aby aj iní vedeli, čo toto rozhodnutie robí mužom, ženám a nenarodeným. Najviac zo všetkého chceme vyhlásiť transformujúcu moc Ježiša Krista, ktorý mení životy. Chceme, aby iní vedeli, že Ježiš Kristus môže prísť do ich života a tiež ich oslobodiť.

Práve som dokončovala svoje štúdium na zdravotnú sestru, keď som vo veku 18 rokov neplánovane otehotnela. Keď mi lekár zagratuloval k tehotenstvu, môj svet sa zrútil a nevedela som, čo mám robiť. Chýbalo mi už len pár mesiacov do ukončenia štúdia. Čoskoro som mala byť diplomovanou zdravotnou sestrou. Premýšľala som, ako budem môcť skladať skúšky tehotná? Bude mi vôbec dovolené ich absolvovať? Hlavou mi prechádzalo množstvo otázok a pochybností. Ako to poviem svojmu priateľovi? Prežije náš už aj tak nestabilný vzťah túto situáciu? Bude moje dieťa musieť vyrastať s rozídenými rodičmi? Nie, to som rozhodne nechcela. Keďže som vyrastala v kresťanskej rodine, kde viera zohrávala dôležitú úlohu, veľa som premýšľala aj o tom, ako budú reagovať moji rodičia a starí rodičia. Nechcela som, aby si všimli, ako veľmi som sa od svojich hodnôt vzdialila odkedy som sa odsťahovala. Po dlhom uvažovaní som sa preto rozhodla pre potrat.

Objednala som sa na termín a bola som šťastná, že som našla riešenie. Keď som vyšla z ordinácie a všetko bolo za mnou, pocítila som veľkú úľavu, že môžem pokračovať vo svojom živote tak, ako predtým. Prišla po mňa kamarátka, s ktorou som sa vopred dohodla, že so mnou strávi zvyšok dňa. Na začiatku som svoju voľbu znášala dobre – alebo som si to aspoň myslela. Okrem dvoch momentov, keď ma prepadol obrovský strach, že by som mohla byť opäť tehotná (čo sa ani raz nepotvrdilo), som sa cítila v poriadku. Ubehol rok, úspešne som zložila skúšky a začala som pracovať.

Keď sa o rok neskôr skončil môj vzťah, ocitla som sa úplne zúfalá a sama. Až po rozchode som si uvedomila, aké veľké bremeno na mne všetko ležalo. Čoraz ťažšie som sa vyrovnávala s tým, čo som urobila. Ležala som celé hodiny na gauči a vyplakávala si srdce, úplne zúfalá, pretože som mala pocit, že som stratila dvoch ľudí naraz. Začala som sa odsudzovať a v hlave mi neustále zneli hlasy, ktoré ma nazývali vrahyňou – zabila som vlastné dieťa. Aký človek to dokáže urobiť? Každé ráno som sa pýtala samej seba, aké by to bolo, keby som teraz mala dieťa. Bola by to dcéra alebo syn? Akú farbu očí by malo? Najhoršie boli tie myšlienky, pocit viny a sebapohŕdanie. Preto som sa snažila byť čo najviac medzi ľuďmi, aby som nemusela tráviť čas osamote – čo nebolo vždy jednoduché, pretože som žila sama. Počas tohto obdobia som schudla 5 kg. Bála som sa zastaviť a byť sama so svojimi myšlienkami, ktoré ma neustále odsudzovali za to, čo som urobila. Nedokázala som si odpustiť a neumožnila som si trúchliť za svojim dieťaťom. Kedykoľvek som videla rodiny alebo matky s deťmi, premýšľala som, aký by bol môj život, keby som sa rozhodla inak. Nevedela som, komu sa môžem zdôveriť a či ešte niekedy budem skutočne šťastná. Uväznila som sa vo svete plnom bolesti a nevidela som z neho cestu von.

O dlhý čas neskôr som sa postupne začala vracať k Bohu, znova som začala čítať Bibliu a nakoniec som sa dala pokrstiť ako znak nového začiatku. Napriek krstu som však stále nenachádzala pokoj ohľadom potratu a chýbala mi odvaha hovoriť o tom s kýmkoľvek. Hľadala som teda na internete a natrafila som na SaveOne. Začala som sa o to viac zaujímať a nakoniec som sa prihlásila na online kurz, ktorý trval 10 týždňov. Tento kurz zmenil všetko. Zmenil môj vzťah s Bohom. Konečne som dokázala odpustiť sama sebe, trúchliť za svojim dieťaťom a odložiť všetky ťažké bremená, sebapohŕdanie, pocit viny a negatívne myšlienky o sebe samej. Konečne som mohla rozprávať svojim priateľom o svojom príbehu a konečne som sa cítila dobre. Boh mi vzal bolesť. Tak, ako je napísané v Žalme 30:12: „Môj nárek si obrátil na tanec, roztrhol si moje rúcho kajúcne a radosťou si ma opásal,.“ Veľká vďaka patrí Bohu a tímu SaveOne. Dnes, po 5 rokoch, som šťastne vydatá.

V januári 2021 som dokončila program SaveOne zameraný na uzdravenie po potrate a zažila úplné emocionálne uzdravenie od hanby, viny a hlbokého pocitu, že si nezaslúžim žiť.

Teraz, vo veku 56 rokov, môžem povedať, že mám deväť detí, z ktorých šesť je v nebi a dvoch synov a jednu dcéru na zemi. Mám tiež tri vnúčatá, z ktorých jedno je v nebi. Som vydatá už tridsať rokov.

Počas 21 rokov som bola súčasťou Protestantnej kresťanskej komunity v Novom Sade (PHZ) ako ordinovaná pastorka a kazateľka pre cirkev. Za posledných 5 rokov som mala možnosť pomáhať veriacim aj neveriacim prekonávať problémy a ťažkosti v emocionálnom a duchovnom raste a dozrievaní. Predtým, počas 12 rokov, som pracovala na plný úväzok v evanjelizácii a poradenských službách.

Môj vlastný príbeh s potratom začal, keď som mala 18 rokov. V období medzi 18. a 29. rokom som mala 6 potratov. Nemala som správne informácie ani podporu zo strany svojho partnera, takže som si myslela, že jediné riešenie je ukončiť tehotenstvo. Nebola som si vedomá toho, čo robím; strach z toho, že by som sa zahanbila pred rodinou, ma viedol k tomu, aby som podstúpila „rutinný zákrok.“ Žila som bez dôstojnosti. Používala som alkohol a drogy, aby som unikla pred sebou a emóciami. Pred bolesťou a depresiou, až do 27. roku, keď som znovu otehotnela, ale rozhodla som sa neskončiť tehotenstvo a miesto toho bojovať za svoje dieťa, opustiť všetky svoje závislosti a pokúsiť sa žiť zodpovedný a zdravý život matky. Boh začal proces uzdravenia vo mne, keď som v 34 rokoch odovzdala svoj život Kristovi, ľutovala som všetky svoje hriechy a prijala Božiu milosť a lásku. O niekoľko rokov neskôr som sa venovala materiálom o zotavení po potrate s názvom „Srdce“, ktorý vedie k uzdraveniu z následkov potratu. Avšak teraz viem, že vtedy som si ešte nebola plne vedomá alebo pripravená čeliť všetkým zraneniam a ranám, ktoré mi spôsobili potraty.

Roky plynuli, ja som na sebe pracovala. Dokončila som si vzdelanie na pastoračného poradcu. Mnoho rokov som sa venovala plnohodnotnej kresťanskej službe ako je evanjelizácia a pastoračná starostlivosť, pomáhajúc ľuďom, ktorí potrebovali Boha. Jedného dňa ma upútala kniha na poličke, bol to kniha, ktorá tam na mňa čakala. Zobrala som ju a bola to kniha z post-abortívnej služby SaveOne. Prihlásila som sa na kurz, ktorý bol špeciálne pre ženy trpiace traumou po potrate. Predtým som navštevovala psychoterapiu niekoľko rokov, aby som si liečila symptómy traumy spôsobenej domácim násilím, ale nikdy som nepracovala na traume spôsobenej potratom. Až počas kurzu SaveOne som dovolila Bohu dotknúť sa najhlbších a najskrytejších častí môjho bytia. Objavila som bolestivé rany, ktoré tam stále boli, a dovolila Uzdraviteľovi mojej duše, aby na ne dal balzam. Zažila som úplné víťazstvo nad pevnosťami hanby a viny, aby som mohla konečne zdieľať svoje bolestivé myšlienky a emócie z minulosti v bezpečnom a podpornom prostredí skupiny.

Krok za krokom som odovzdávala Bohu skryté časti svojho srdca a veci, ktoré som nemohla povedať nikomu. Obnovil sa môj vzťah s mojím Nebeským Otcom, pretože už nič nebolo nevyslovené či zadržiavané. Bola som schopná prijať a dať odpustenie, prevziať zodpovednosť za svoje nesprávne rozhodnutia, odpustiť si a ľutovať všetky lži, ktoré som o sebe verila. Odovzdala som všetky ťažoby a jarmo, ktoré som nosila, Kristovi a prijala jeho milosť a lásku, ktorými uzdravil moje rany. Moja rodina je teraz kompletná, pretože som svojim nenarodeným deťom priznala právo na život. Boli odmietnuté a teraz sú prijaté. Spojila som sa so zahodenými časťami seba a svojho príbehu. Môj manžel a deti sú svedkami mojej zmeny, oni taktiež akceptujú životy svojich sestier a bratov. Naše vzťahy sa obnovili a sú zdravšie.

Prekonala som stratu detí a odpustila každému, kto bol súčasťou tohto vraždenia. Boh zničil pevnosti sebaobviňovania, sebatrýznenia, nerozhodnosti, úzkosti a depresie. Prežívam pokoj so svojou minulosťou a budúcnosťou, so sebou, s ostatnými a s Bohom. Moja budúcnosť je v Božích bezpečných rukách; má pre mňa dobré zasľúbenia. Nemusím sa trestať ani si odoberať právo na úspech a naplnený, radostný život, plný požehnania. Som jeho milovaná dcéra a moja hodnota je v Božom srdci. Bola som zrodená, aby som bola požehnaním a cítim sa povolaná dávať iným ženám to, čo som sama prijala – útechu uzdravenia a povzbudenia. Moja túžba je pomáhať iným ženám prijať Božiu lásku a milosť a zažiť emocionálne uzdravenie z traumy spôsobenej potratom.

Nie je ľahké prejsť procesom emocionálneho uzdravenia a pamätať si všetky bolestivé detaily súvisiace s potratom. Avšak dlhodobé utekanie a skrývanie sa je iba časťou stratégie Diabla, ktorá nám bráni v uzdravení. Žiť v popieraní, ospravedlňovaní a potláčaní spomienok, aby sme sa nemuseli konfrontovať s emóciami, neumožňuje Bohu uzdraviť nás od smútku, hanby, depresie a sebatrýznenia – hoci On nás môže a chce oslobodiť od týchto vecí! Je oslobodzujúce byť si teraz vedomá, ako Boh vidí všetko, čo sa mi stalo, a ako sa pozerá na mňa a chce byť oslávený cez moju bolestivú minulosť a chyby. Preto mám súcit so zranenými a som otvorená tomu, aby ma Boh použil v poradenstve po potrate. Teším sa, že budem súčasťou špeciálneho tímu v Srbsku, ktorý mi umožní byť súčasťou Božieho plánu a práce prinášania vyslobodenia ženám, ktoré boli ovplyvnené potratmi.

Volám sa Jaqueline, mám 20 rokov a mala som 17, keď som podstúpila potrat. Vtedy som bola sama so svojím rozhodnutím a nevidela som iný spôsob, ako sa dostať z tej situácie, než podstúpiť potrat.

Vtedy ma môj priateľ jednoducho ignoroval, hoci som ho v tom čase veľmi potreboval. Okrem toho nevedel prevziať zodpovednosť za dieťa – nemal dokončené vzdelanie, nemal prácu, žiadny byt a žiadne peniaze. Moja matka sa nezaujímala. Ani ja som nemala dobré detstvo ani dobrý vzťah s ňou, takže bolo pre mňa nemysliteľné, že by sa ona mala starať o moje dieťa.

Vždy som mala srdce pre deti. Avšak po ukončení tehotenstva som sa nemohla rozprávať o tehotenstve alebo pôrode, ani pozerať niečo o týchto veciach v televízii, bez toho, aby mi nevyhŕkli slzy. Cítila som vždy hlbokú prázdnotu, beznádej a hnev, a spomienky ma dobiehali, akoby sa to stalo včera. 

17. apríla o deviatej ráno som mala termín v potratovej klinike na mieste, ktoré sa volá „Fleischmarkt“ (pozn. trh s mäsom). Bola som šokovaná, koľko žien tam bolo. Najprv som šla k psychológovi, ktorému som mala jasne a sebavedomo vysvetliť, že naozaj chcem potrat. O pol hodiny neskôr prišiel rad na mňa. Dali mi operačný plášť, obliekla som si ho, šla do operačnej sály a ľahla si tam. Lekár mi povedal, že psychológ zostane so mnou. Videla som, ako mi dali injekciu s anestetikom a v tej chvíli som sa chcela spýtať, kde je, ale zaspala som. Potrebovala som niekoho, ale nikto tam pre mňa nebol. Prebudila som sa s obväzom medzi nohami, silným krvácaním a bolesťou. Sestry ma srdečne privítali a dali mi čaj a cukor. Krátko nato ma odviedli do prezliekacej miestnosti, ktorá mala okno na poschodie, aby mohli okamžite reagovať, keby som omdlela. Potom som šla von, vyzdvihla ma moja mama so svojim priateľom. V aute nikto nič nepovedal.

Po potrate som sa cítila prázdna a opustená. Keď som prišla domov, v kúpeľni pred tým istým zrkadlom, v ktorom som sa kedysi pozerala na seba ako tehotná, som teraz cítila len bezduchosť. Bol to začiatok konca. Odvtedy som mala len nočné mory a moja depresia sa zhoršovala. Nemala som nikoho, s kým by som mohla hovoriť a nikoho, kto by ma mohol pochopiť. Rozmýšľala som, že si vezmem život, ale kvôli strachu o môjho malého brata, som to jednoducho nedokázala.

Takmer 3 roky po potrate som bola pripravená čeliť svojej minulosti a absolvovať uzdravujúci kurz SaveOne – napriek varovaniam Sonje (vedúcej SaveOne), že to nebude ľahké. Bola som odhodlaná dotiahnuť to až do konca.

Bol to pre mňa veľmi veľký krok. Prišla som na kurz bez viery alebo dôvery v Boha alebo v iných ľudí. Bola som veľmi skeptická, ale týždeň po týždni mi začala pribúdať viera a dôvera v Boha. Prešla som vzostupmi a pádmi a v najťažších chvíľach som videla, že Boh bol so mnou. Som si istá, že ma Boh sprevádzal celý môj život a vždy ma posúval ďalej, až ma nakoniec priviedol k SaveOne.

Počas tých 12 týždňov som veľa plakala, ale musím byť úprimná, bolo to tak oslobodzujúce, akoby mi niekto zhodil celý náklad, ako keby mi bol sňatý veľký balvan s všetkými tými bolestivými spomienkami. Teraz, po kurze, už nemám nočné mory a dokážem o týchto veciach hovoriť bez problémov, bez plaču, bez toho, aby ma všetky pocity a spomienky z minulosti dobiehali. Aj s mojím novým priateľom, s ktorým žijem už 3 roky, je to oveľa lepšie, pretože už si na ňom nevybíjam svoj hnev a podobne. Som tak vďačná, že ma Boh priviedol na miesto, kde teraz som, a že má moju dcéru pri sebe. Som si istá, že ju raz uvidím aj ja.

„Nemilujem ťa dosť na to, aby som mala tvoje deti.“ To bola jediná odpoveď, ktorú som dostal od mojej priateľky, ktorá bola matkou môjho dieťaťa. V desaťminútovom rozhovore cez telefón mi žena, o ktorej som si myslel, že sa s ňou vezmem, povedala, že už dva alebo tri mesiace som otcom. Nemal som tušenie, že je tehotná.

Niekoľko mesiacov som bol v depresii. Nechcel som chodiť na univerzitu, nejedol som a začal som štvorročnú závislosť na pornografii. Počas tejto doby som neprestal chodiť do kostola a veriť v Boha. Cítil som sa ako pokrytec, čo moje pocity len zhoršovalo. Počas tých rokov bolesti, viny a hanby mi nikdy nenapadlo, že potrebujem vnútorné uzdravenie. Myslel som si, že som to „prekonal“.

Keď som mal 26 rokov, šesť rokov po tejto chybe, dozvedel som sa o SaveOne. Oznámili začiatok nového kurzu, ktorý bol otvorený pre mužov, ktorí si prešli touto skúsenosťou. Ihneď som vedel, že by som tam mal ísť. Myslel som si, že som uzdravený a že som sa s tým vyrovnal, len aby som zistil, že stále cítim bolesť a žiaľ za dieťaťom, ktoré mi bolo vzaté.

Bol som jediný muž v triede, prvý v programe SaveOne. Bol som čerstvo ženatý a moja manželka urobila odvážny krok, keď sa rozhodla zúčastniť sa kurzu so mnou. Nikdy nemala potrat, ale ukázalo sa, že tento kurz bol rovnako pre ňu ako pre mňa – objavila nesprávne zmýšľanie, ktoré bolo potrebné napraviť.

Prostredníctvom SaveOne som našiel odpustenie, uzdravenie a vnútorný pokoj, ktorý prichádza s vedomím, že ma Boh stále miluje.