Ponechali si DIEŤA
o. Dušan Škurla: Priatelia, sám tomu neverím, ale STALO SA TO!
Sám som sa dnes (26.8.2024) modlil pri Železničnej nemocnici. S bannerom Doprajme každému narodiť sa. O 8:15 sa priblížila pani v čiernom aj s čiernym respirátorom a vyčítavo sa mi prihovorila: Vy ste koľko detí porodili, že tu stojíte. Odišla.
Približne o minútu prišla iná žena, asi 45 ročná. Začala klasický: „Môžem vás vyrušiť?“
Ja som prikývol a ona: „Som tu so svojou dcérou.“ Ukázala na ňu. Bola od nás asi desať metrov, pri zastávke ,možno 7 ročná, s dlhými nohami a letným klobúčikom.
„Pred niekoľkými rokmi, keď som s ňou bola tehotná, som sa silno rozhodovala, či si ju nechám, alebo ísť na potrat. Tu som išla okolo a stál tu niekto z vašich ľudí. Vtedy mi to veľmi pomohlo pri rozhodovaní a nechala som si ju.
Tak vám chcem poďakovať a chcem povedať, to má význam, či robíte.“
A s úsmevom išla k dcére.
„Srdce mi búšilo a mala som v sebe otázku, či to naozaj chcem urobiť. Niekde vzadu, v podvedomí som počula pochybnosti. Ale hovorila som si, že nemám inú možnosť, mám dve deti, som samoživiteľka, nemám šancu. Svoju situáciu som videla čierno,“ opisuje v rozhovore pre Postoj Zlata.
Po rokoch hovorí, že ak by jej vtedy niekto ponúkol aj inú možnosť či sa s ňou len porozprával, rozhodla by sa inak a mala by dnes už 18-ročné dieťa.
„Dieťa je človiečik, a keď nemá status človeka, staviame sa k nemu ako k muche, ktorá nám prekáža v byte,“ hovorí o svojej skúsenosti, ale aj o svojich príznakoch postabortívneho syndrómu. 22. septembra vystúpi so svojím svedectvom na národnom pochode v Košiciach.
Jeho adoptovaná dcéra mala zomrieť pri potrate. Vďačný za jej život napísal pieseň
Volá sa John Elefante a je hudobníkom, skladateľom a producentom. Jeho adoptovaná dcéra Sami nemusela vôbec žiť. Jej biologická mama išla na potratovú kliniku rozhodnutá ukončiť jej život. No rozmyslela si to. Video valcuje sociálne siete vo svete a na YouTube má viac viac ako 400 000 zhliadnutí.
Autor piesne This time (Tentokrát) chcel vyjadriť vďačnosť za život svojej (adoptívnej) dcéry a poďakovať jej skutočne mame za toto rozhodnutie. Elefante hovorí, že nečakal, že videklip vzbudí taký záujem. Denne dostáva správy od žien, ktoré mu píšu svoje osobné príbehy. Tvrdia, že im pieseň pomohla vo vlastnom rozhodnutí, alebo ju preposlali ďalej tým, ktorých sa týkala. „To, čo sa deje, je neuveriteľné!“, prezrádza. „Neviem si predstaviť žiť bez mojej dcéry Sami a láme mi srdce, že mladé tehotné ženy, podobne ako jej biologická mama, si môžu miesto toho, aby si vybrali pre svoje dieťa život, vybrať možnosť, aby sa nenarodili.“ [youtube.com cestaplus.sk]
Termín pôrodu pár dní pred štátnicami
Bábätko prišlo na svet o týždeň skôr. V momente ako som ho uvidela, som sa do neho zaľúbila. Prežívala som neopísateľný pocit radosti, keď som ho držala v náručí. Jeho malé krehké telíčko…oči, ktoré hľadeli na mňa…drobné prstíky, ktoré sa omotali okolo môjho prsta a nechceli ma pustiť. Nedokážem slovami opísať, aké emócie hrali v mojom vnútri.
Po príchode z pôrodnice zostávali dva týždne do štátnic. Malinká dosť času prespinkala, a tak som sa niečo stihla ešte naučiť. Cez víkendy mi prišla pomôcť mamina – navarila, upiekla a upratala. Manžel mal prvý týždeň dovolenku a keď malá nespala, venoval sa jej, aby som mala viac času na štúdium.
Štátnice som úspešne zvládla a teraz sa na 100% môžem venovať mojej dcérke. Som naozaj veľmi vďačná za ňu. Je to najväčší dar, aký som mohla dostať. Katka [4life.sk/svedectva/]
Dnes už má malý viac ako pol roka a Nikola je v piatom ročníku štúdia na medicíne. „Nie je to ľahké, ale nič neľutujem a som hrdá na to, že si môžem hovoriť matka aj študentka,“ dodáva s úsmevom. [gaudeo.sk]
Neponechali si dieťa
Karin Lamp
Lieky na spanie, ktoré som užívala, vôbec nepomáhali. Stále som prosila lekára, aby mi predpísal silnejšie. Nič však nezaberalo.
…
Začala som sa dokonca báť, že umriem, dokonca som o tom začala byť presvedčená. Cítila som sa vnútorne prázdna a mŕtva. Priateľke Renate som stále opakovala: Cítim, že nebudem dlho žiť. Ukrátila som si život. Tým potratom som sa zničila. Cítila som, že skutočne stojím tvárou v tvár svojmu koncu. Prišla som potratom o dušu a bez nej sa nedá žiť!
Nespavosť sa zhoršovala. Užívala som najrôznejšie lieky na spanie a vyskúšala všetko. Tak som nakoniec skončila na psychiatrickom oddelení.
[z knihy Karin Lamplmairovej: Dala som jej meno Nadine]
anonymna 88
ja som podstupila upt pred 5 rokmi bol to najhorši den v mojom živote tiež som si vravela že mne sa to nemože stat a stalo sa nemohla som inak a to som už bola stara krava po 35 v ten den to bolo hrozne chcela som utiect z nemocnice a to male by som prijala keby som nebola zbabela nebolelo to ale bolelo ma srdce a duša a vyčitky čo som mala potom ani nevravím nemohla som sa pozerat na male deti a obchodom z detskými vecami som sa vyhybala teraz to je už lepšie ale do konca života budem mat vyčitky svedomia
[diskusia – zdravie.sk]
„Trvá to už tridsať rokov a je to hrozný pocit. Keď som sa preto rozhodla, neviem, kde som mala rozum! Nemôžem sa s tým zmieriť.“ [diskusia – zdravie.sk]
Dnes by som síce bola sama, ale maminou troch ratolestí. Neviem, odkiaľ dnes beriem silu, že by som to zvládla. Škoda, že som ju necítila vtedy. Tá bolesť neprešla, a viem, že ani nikdy neprejde. Výčitky, že som zabila! Zabila svoje vlastné dieťa!
Príbeh Klaudie: Zo školáčky som sa zrazu stala mamou, pretože potrat nie je riešenie
Postupne ako mi rástlo bruško som to už nedokázala skrývať pred mojím okolím. Samozrejme som sa stala terčom posmechu a pohŕdania väčšiny ľudí a keďže žijeme v malom mestečku, v piatom mesiaci tehotenstva sa za mnou už otáčalo celé mesto.
Dokonca som sa aj týmto „týraním“ svojho okolia nechala trýzniť dosť dlhú dobu. Pozerala som na svoje rovesníčky so závisťou a stále dookola si premietala, čo oni môžu a ja nie.
Lenže tento pocit pominul, keď ho nahradili prvé pohyby môjho bábätka a moje krásne zaguľatené bruško. Zrazu som si pohľady nevšímala dokonca som si ich z časti užívala :). Pocit, že prinesiem na svet svoje bábätko prekryl všetko zlé. … Týmto by som len chcela odkázať iným mladým dievčatám, že ak sa to raz stane nebojte sa toho a nevzdajte sa toho. Materstvo je krásne v hociktorom veku a pripraviť sa na neho nie je možné nikdy. Verte mi, že úsmev vášho bábätka vám vynahradí všetky víkendy v kluboch. [najmama.sk]
Lekárska asistentka zdvihla zrak od stola a naše pohľady sa stretli. „Pozitívne.“ Počula som to slovo a veľmi som ho nevnímala. „Pozitívne,“ hučalo mi teraz v hlave: znamenalo to ‚tehotná‘, a na tom som v tej chvíli nič ‚pozitívne‘ nevidela! Musela som si opäť sadnúť do čakárne a čakať na ďalší rozhovor s mojím gynekológom. Keď ma odviedol do ordinácie, rozplakala som sa.
Práve som mala maturovať a ako väčšina mladých dievčat som mala veľké plány do budúcnosti. Predovšetkým som chcela ísť na rok do zahraničia, do Talianska, a potom si prehĺbiť vedomosti štúdiom jazyka. Chcela som byť úspešná a presadiť sa. V tom čase som ešte ani zďaleka nepomyslela na dieťa. Vôbec to nezapadalo do mojej životnej situácie. Gynekológ bol v ten deň pravdepodobne vystresovaný a unavený. V každom prípade nemal čas ani chuť dlho sa dohadovať s hysterickou tínedžerkou. „Nechovajte sa teraz tak,“ povedal stroho. „Očividne o nič z toho nestojíš, tak choď za mojím kolegom na ôsme poschodie. On ten problém vyrieši za vás.“ S týmito slovami mi podržal dvere. Odišla som, ale nevedela som, kam mám ísť. Cítila som len naliehavú potrebu s niekým sa porozprávať.
V prvom momente som zamierila do sestrinej práce, ktorá bola hneď oproti, ale zastavila som sa pri dverách. Čo ak sa o tom porozprávala s mojimi rodičmi? Ako najmladšia zo šiestich detí som vyrastala v dobre zabezpečenej, zdravej rodine. Nikdy som nepočula mamu sťažovať sa, že je „len“ doma; zdalo sa, že je matkou telom i dušou. O mne, šiestom potomkovi, dokonca hovorila ako o vytúženom dieťati. Napriek tomu som nikdy nechcela žiť ako ona. Myslela som si, že dievča musí vidieť veľký svet, nesmie byť na nikom závislé, musí sa vzdelávať a zarábať veľa peňazí, a potom bude šťastné. S najväčšou pravdepodobnosťou by moji rodičia povedali „áno“ dieťaťu, aj keby ho mali vychovávať sami, ale to som nechcela. Nechcela som zlyhať. Bola som silná a rozhodla som sa, že to vezmem do vlastných rúk. Takže som o tom s nikým nehovorila, len s otcom dieťaťa. Myslel to dobre, ale povedal len: „Toto je Tvoj život. Musíš sa rozhodnúť sama. Nechcem ťa ovplyvňovať.“
Nasledujúce dni som prežívala ako v tranze. Niekedy som si myslela, že by som zvládla život aj s dieťaťom, ale väčšinou som len plakala a nevidela som žiadne východisko – okrem jediného, jednoducho sa ho zbaviť, opäť „nebyť tehotná“ a tváriť sa, že sa nič nestalo. Presne si pamätám deň, keď som ráno odchádzala z domu, akoby som išla do školy. Bola som na ceste na „ôsme poschodie“. Potom všetko prebehlo veľmi rýchlo. A predsa, keď som sa popoludní vrátila domov, už som nebola tá istá. Nemohla som uveriť, že som to urobila. Vždy som bola zásadne proti potratom a nemala som zlý vzťah k deťom, ale s týmto dieťaťom to bolo iné. Ohrozovalo ma – moje plány, moju budúcnosť, môj život. Fyzické následky nestáli za reč a čoskoro pominuli, ale v mojej duši zostala tá hlboká prázdnota, ktorú by som opísala aj ako „vnútornú smrť“. Smrť, pretože sa zdalo, že tu pre mňa už nie je žiadna skutočná radosť.
Zahrabala som sa do svojich školských povinností. Štúdium mi pomáhalo, aby som nemusela myslieť na tie udalosti, ale noci boli často dlhé a bezsenné. Nepodarilo sa mi to uzavrieť. Moje dieťa vo mne žilo ďalej prostredníctvom mojich nepokojných myšlienok. Predstavovala som si, ako by vyzeralo, ako by sa smialo, plakalo a hovorilo. Vyrastalo vedľa mňa, aj keď tam nebolo. Moja sestra krátko nato otehotnela – a aké hrozné bolo pre mňa vidieť jej očakávanie tohto dieťaťa! Vidieť, ako kúpila postieľku a od začiatku vnímala túto malú bodku ako svoje dieťa, nie ako rozmazanú vec, zhluk buniek, tehotenský potenciál – ale ľudské dieťa, ktoré bolo jedinečné a cenné. Hoci som vtedy nemala ani potuchy o vývoji dieťaťa v maternici, bezprostredne po potrate som si uvedomovala jednu vec – zabila som vlastné dieťa. Táto vina ma ťažila ako kameň a vedela som tiež, že ma od nej nikto nemôže oslobodiť.
Keď sa narodil môj synovec, už som študovala a odhodlane realizovala svoje plány, ale cítila som, ako sa celé moje srdce pripútalo k tomuto dieťaťu. Neskôr som zistila, že musel byť akousi „náhradou“ za moje vlastné stratené dieťa. Dnes ma desí, že si nikto nevšimol, ako sa cítim vo svojom vnútri, ani moji najbližší priatelia, ani moja rodina. Ako dobre vieme nosiť masky! Myslela som si, že sa musím vždy hrať na najsilnejšiu a nebyť príliš zraniteľná, ale vo vnútri som bola strašne osamelá. Nech som sa snažila akokoľvek, nedokázala som sa citovo dostať späť na správnu cestu. Pohľad na plagát s vyobrazením novorodenca ma na ulici rozplakal. Spomienky na potrat ma roztriasli a pocit viny ma tak ťažil, že som si zakázala mať v živote deti. Napriek mojej mladosti to bol veľmi prísny trest, ktorý som si sama uložila, ale bola som si istá, že ďalšie tehotenstvo už neznesiem. A ak by sa to predsa len stalo, zabila by som sa.
Nebola som nijako zvlášť nábožensky vychovávaná a s cirkvou som toho veľa nezmohla. Jedna z mojich kamarátok však naozaj verila v Boha a stále mi hovorila o Ježišovi a o tom, že zomrel na kríži za naše viny. Nepamätám si, že by ma knihy a kazety, ktoré mi dala, skutočne oslovili, ale počas jednej z bezsenných nocí som vyslovila netradičnú modlitbu: „Bože, ak naozaj existuješ, tak mi, prosím, odpusť.“ Samozrejme, moja priateľka nepoznala môj príbeh, nikto o ňom nevedel, ale znova a znova ma pozývala na bohoslužby Slobodnej cirkvi. Jedného dňa som teda podľahla jej naliehaniu a sprevádzala som ju k malej skupine kresťanov, ktorí sa zišli v súkromnej sále. Bola to pre mňa úplne nová skúsenosť počúvať túto bohoslužbu a tento druh kázne, ale uprostred svojho kázania sa pastor zastavil. Napodiv som hneď vedela, že Boh sa chystá prehovoriť ku mne. Pastor povedal: „V tomto zhromaždení je jedna žena, ktorá podstúpila potrat a prosila Boha o odpustenie.“ V tom momente som si uvedomila, že je to veľmi dôležité. V tej chvíli som sa rozplakala, ale išlo to ešte ďalej. Povedal: „Boh jej chce povedať, že jej odpustí a že by jej chcel dať deti.“ A tak som sa vrátila k tomu, čo som povedala.
Moja priateľka chvíľu sedela bez slova vedľa mňa, až ma vzala do vedľajšej miestnosti, kde som zo seba veľmi dlho vyplakávala svoju bolesť. Zážitok, ktorý som v ten deň zažila, keď som sa vrátila domov, sa ťažko opisuje slovami. Zdalo sa mi, že by som mohla lietať, cítila som sa taká uvoľnená. Ten kameň viny, ktorý ma tak dlho ťažil, bol preč! Bolo mi odpustené! Bol to a stále je ten najkrajší pocit, aký som doteraz poznala. Časom sa zväčšovala túžba lepšie spoznať tohto Boha, ktorý ma tak osobne poznal a ktorý mal odpovede a východiská z mojej životnej situácie. Čítala som čoraz viac jeho Slovo a pripojila som sa k skupine kresťanov, ktorí mali veľmi odlišné, nádherné príbehy o Božom pôsobení. Touto cestou s Bohom kráčam už asi tridsať rokov a navždy mu budem vďačná za to, že mi naozaj dal nový život. Dnes som šťastne vydatá, mám tri deti a toto posolstvo chcem všade odovzdávať ďalej: Boh je odpúšťajúci Boh a naozaj nás oslobodzuje!
Pred tridsiatimi rokmi sa náš manželský život začal potratom. Faktorov, ktoré ovplyvnili naše tragické rozhodnutie, bolo nespočetne veľa. Pochádzali sme z dvoch odlišných kultúr, národností a vierovyznaní. Práve tieto rozdiely nás fascinovali a spojili nás, aby sme sa jeden druhému zaviazali na celý život. Naše rodiny nás však kvôli tomu odmietali a problémy s nimi narastali. Takmer nikto nášmu manželstvu neprejavil podporu. Tlak, aby sme sa nevzali, prichádzal najmä prostredníctvom oboch našich matiek, ktoré sa nás snažili rôznymi spôsobmi manipulovať. Boli sme mladí, takže aj keď sme sa vzali, stále sme dovolili, aby sa strach z následkov ich výbuchov hnevu prejavil v našich vlastných srdciach hnevom, ktorým sme čelili ich hrozbám. Brali sme sa v čase, keď sa naša krajina pripravovala na vojnu. Kvôli našej láske a chaotickému stavu našich rodín sme si ani neuvedomovali, čo sa okolo nás deje. Keď som otehotnela, hoci sme si chceli dieťa nechať, namiesto toho sme s veľkou bolesťou a smútkom v srdci išli do zdravotníckeho zariadenia na potrat, aby sme splnili želanie najmä mojej matky, ktorá na mňa tlačila, aby som išla na potrat. Všetko ma bolelo. Bolelo to každú chvíľu vo dne i v noci; bolelo ma telo aj duša. Rovnaká bolesť čakala aj na môjho manžela na nemocničnej chodbe. Pohľad na jeho tvár hovoril viac ako slová. Vyzeral, akoby sa mu na hlavu zrútila celá nemocnica. Po návrate z nemocnice sa naša izba zmenila na pooperačnú. Obaja sme cítili stratu a bolesť, ktorá nechcela zmiznúť – zdalo sa, že neexistuje žiadny liek. Čakali sme, kým čas vymaže bolesť.
Pre nás to bolo ako choroba, ktorá nás ničila na tele, v mysli aj na duchu. Naše srdcia boli plné radosti z toho, že čakáme dieťa, ktoré sme už nosili v srdci – teraz bolo všetko stratené. Po potrate sme obaja veľmi ochoreli. Manžel ma potom poslal do fyzioterapeutického a wellness centra k mojej mame a sestre a často ma navštevoval. Časom sme síce naďalej prežívali odmietnutie rodiny, ale už sme si toľko nevšímali náš smútok nad tým, hoci bolesť nám rozbila srdce.
Prešli mesiace, moje telo sa zotavilo, ale vojna zničila všetko okolo nás a my sme bojovali o život. Aj počas najťažších vojnových okolností však stále pretrvávali spomienky na potrat. Mali sme otázky, či nás Boh netrestá, a premýšľali sme, či by nás narodenie dieťaťa zachránilo pred tým, aby sme sa ocitli v najtemnejšej časti nášho života. Strach sa stále zväčšoval a my sme sa pýtali, či vôbec niekedy budeme mať dieťa. Aké súdy nás čakajú?
Blížil sa koniec vojny, hoci sme o tom nevedeli, a váhali sme, či sa postaviť tvárou v tvár odpovediam na naše hlboké, neodbytné a skryté otázky. Napriek tomu sa nám v krátkom čase narodilo dieťa z druhého tehotenstva a s ním prišlo aj poznanie s trpko-sladkou príchuťou. Krátko po pôrode sme sa dozvedeli, že naša novorodená dcéra má ťažkosti v psychofyzickom vývoji – bude to dieťa so „špeciálnymi potrebami“. Táto bolesť nás nikdy neopustila a vyvolala v nás spomienky na potrat. Pozor! Opäť sa ako príval vyrojili otázky: Bol to trest za potrat? Došli sme k záveru, že sme boli potrestaní, a zároveň sme pociťovali výčitky svedomia, že sme súhlasili s takýmto rozhodnutím.
Potom sa nám narodila druhá dcéra z tretieho tehotenstva. To potešilo naše srdcia a vyplnilo medzery v našich dušiach, ale sivé mraky odsúdenia sa stále neustále vznášali nad našimi životmi. Naše manželstvo trpelo, pretože naše srdcia sa od seba vzďaľovali. Kým sa v mojom tele objavili ďalšie chronické choroby, prichádzali ďalšie otázky typu: „Prečo Boh, prečo?“ a „Existuje liek pre naše srdcia?“. Počas niekoľkých mesiacov, keď som bola pripútaná na lôžko, som mala možnosť študovať príručku SaveOne (pracovný zošit o uzdravení po potrate) a spracovala som svoju skúsenosť s potratom prostredníctvom modlitieb za pokánie a za uzdravenie.
Rozprávala som sa o tom s manželom a vtedy sme si uvedomili dôležitosť života nášho dieťaťa a význam toho, ako ho náš strach navždy oddelil od nás a ukončil jeho život.
Vyplakali sme všetky slzy, odpustili sme si aj sebe navzájom, ako aj našim rodinám. Manžel sa mi zdôveril, že vždy cítil, že je to chlapec, a dali sme mu meno Benjamín (čo znamená: syn pravej ruky). Toto meno sme vybrali preto, lebo po odriekaní modlitby v príručke SaveOne som povedala: „Bože, ty vieš, či to bude chlapec alebo dievča. Ukáž mi, daj mi znamenie, prosím, a daj mi meno pre to nenarodené dieťa.“ Keď som počula manželovo auto, vstala som z postele. Išiel von s mladým mužom, obchodným partnerom, a povedal mi: „Chcem, aby ste sa spoznali. Toto je Benjamín.“ Keď som sa ho spýtala, koľko má rokov, povedal mi, že sa narodil v roku 1991. Áno, to bola nebeská odpoveď na moju modlitbu. Bol to rok, keď sme vo štvrtom mesiaci tehotenstva potratili naše dieťa, ale nikdy sme ho neodstránili zo svojho srdca.
Dnes máme nakreslený portrét môjho manžela, mňa a našich dvoch dcér, pričom srdce uprostred kresby predstavuje Benjamína. V tej chvíli bol prijatý do našej rodiny a stal sa našou súčasťou. Je to pravda, na ktorej sa nikdy nič nezmení. Bolo to ťažké celé tie roky bez neho, ale verím, že sa opäť spolu stretneme v nebi. Ďakujem ti, Pane Ježišu, za všetko, čo si urobil v našom živote.
Volám sa Snježana a som z Chorvátska. Mám 47 rokov, som matkou troch krásnych detí a manželkou úžasného Božieho muža. Ježiš je moje všetko vo všetkom. Ale… Nie vždy to tak bolo! Narodila som sa v rodine ateistov v bývalej Juhoslávii. Vždy ma učili o čestnosti a dobrých skutkoch. Bola som obklopená láskou a vychovávaná spolu s mladšou sestrou. V mojich tínedžerských rokoch sa však moja rodina presťahovala do pobrežného mesta Split v Dalmácii. Prvého priateľa som mala, keď som mala 18 rokov. Moji rodičia z toho neboli príliš nadšení, ale bolo normálne mať priateľa. So mnou ani s mojou sestrou však nehovorili o hlbších častiach vzťahu medzi mužom a ženou. Dnes viem, že nám dali to najlepšie, čo vedeli dať. Niektoré veci, napríklad sexuálne vzťahy, neboli dovolené, ale nikto vlastne nevedel, čo som robila, keď som bola mimo domu. Preto sa, samozrejme, stalo, že som otehotnela v 21 rokoch, uprostred vysokej školy, s mužom, o ktorom som si nebola istá, či s ním chcem stráviť celý život. Nemala som žiadne informácie o tom, čo by som v takejto situácii mohla robiť. Jediné, čo som vedela, bolo, že moja matka išla na potrat, keď už mala moju sestru a mňa. Vďaka tejto situácii sme však ako rodina prvýkrát otvorene hovorili o mužských a ženských vzťahoch, potrate, voľbe a slobode, ale nikto nehovoril o dieťati!
Otec mi povedal, že ak sa rozhodnem nechať si dieťa, pomôžu mi, ako len budú môcť, ale ak sa rozhodnem nenechať si ho, budem slobodná ako vták. To mi stačilo! Sloboda! Rozhodla som sa ukončiť tehotenstvo, ukončiť život svojho prvého dieťaťa. Bez akýchkoľvek emócií som išla s mamou do nemocnice na vákuovú aspiráciu. Chcela som to mať už za sebou. Lekári to urobili, ale nie na prvý raz, ale nadvakrát! Na druhý deň som musela prísť znova na druhú vákuovú aspiráciu, pretože prvý raz urobili chybu a nedokončili ju dobre. Keď som prišla domov druhýkrát, rozplakala som sa, potom som vstala, utrela si slzy a vrátila sa späť do starého života.
Po niekoľkých rokoch som stretla svojho manžela a mali sme dve deti. Dokonca som pracovala ako dobrovoľníčka v niekoľkých miestnych rodičovských kluboch a pomáhala som mamičkám s dojčením. Aké pokrytectvo! Počas toho obdobia som bola úplne slepá. Po piatich rokoch nášho manželstva prišiel do nášho života Ježiš. Robila som pokánie za všetky svoje hriechy. Niekedy sa moja minulosť opäť vynorila, ale vedela som, že Ježiš za to všetko zaplatil na kríži. Bolo to dokonané! Potom som však pred šiestimi rokmi opäť otehotnela. To tehotenstvo bolo pre celú našu rodinu takou radosťou. Už som vedela, že deti sú Božím darom, sú odmenou. Všetko bolo úžasné! Konečne som bola mamou, ktorá sa modlí, a nie tou, ktorá všetko plánuje. Nevedela som však, že skutočný boj sa práve začína.
Pár mesiacov pred termínom pôrodu som sa rozprávala s priateľkou a sestrou v Kristovi o potrate. O mojej minulosti nemala ani potuchy. Uprostred tohto rozhovoru, keď sme sa rozprávali o rôznych faktoch a svedectvách, začala moja priateľka opisovať postup vákuovej aspirácie. Bol to úplne Bohom určený okamih! Po 21 rokoch od môjho potratu a 8 rokoch od stretnutia s Kristom som bola konečne pripravená plne pochopiť, čo som pred toľkými rokmi urobila. Pred očami som zrazu mala celý obraz! Videla som obraz toho hrozného činu v mojej minulosti. Videla som, že moje dieťa bolo zmasakrované, a to nie raz, ale dvakrát! Cítila som takú bolesť v duši. Dnes viem, že to bol Boží dokonalý čas na začiatok mojej cesty uzdravenia. Nemohla som prestať plakať. Nemohla som dýchať! Moja priateľka začala panikáriť, pretože som bola tehotná. Tá scéna nebola príjemná.
Prišla som domov a kľakla som si na kolená. Dovolila som svojmu Spasiteľovi a Pánovi, aby opäť uzdravil moju dušu, tentoraz som Ho vpustila do najhlbších a najtemnejších miest. Pred rokmi som prijala Kristovu obetu. Vedela som, že som sa dopustila hrozného hriechu, a dokonca som vedela, že môžem pomôcť mnohým iným, ktorí riešia rovnakú situáciu. V tej chvíli som však bola skutočne pripravená úplne sa vyrovnať so svojou minulosťou a prijať úplné a totálne uzdravenie, keď som spočinul v Ježišovom náručí. V tom čase som tiež absolvoval kurz SaveOne.
Ježiš ochraňoval moje srdce počas všetkých dní, ktoré nasledovali po tomto uzdravení. On bol mojím ochrancom v každej chvíli, keď prišlo obvinenie, od prvej minúty, keď som dostala do rúk svoje tretie dieťa, až po dnešok, keď slúžim mladej mamičke s potratovou tabletkou v rukách.
Dnes som taká poctená a vďačná, že môžem byť súčasťou pro-life organizácie v Chorvátsku, že môžem pomáhať iným ženám urobiť správne rozhodnutie nechať si svoje deti a byť súčasťou veľkého Božieho diela v mojej krajine. Dnes zažívam úplné odpustenie a uzdravenie! Viem, že svoje dieťa uvidím v nebi! Dnes som tou, ktorá z celého srdca vie, „že všetko napomáha k dobrému tým, ktorí milujú Boha, tým, ktorí sú povolaní podľa jeho zámeru“ (Rim 8, 28*), a „preto už niet odsúdenia pre tých, ktorí sú v Kristovi Ježišovi, ktorí nechodia podľa tela, ale podľa Ducha“ (Rim 8, 1*). Chvála Pánovi!
Som rozvedena nebolo to lahke obdobie. Nasla som si priatela a deti to zle znasali. Chem povedat ze moja dcera otehotnela v 15rokoch. sli sme ku doktorke a tam som videla uz 6tyždnove vnucatko. zaliali ma slzy a necitila som zem pod nohami nemohla som najst stolicku potrebovala som si sadnut. aj dcera plakala. Ale som hned povedala že to dieta donosi. Aj ked lekarka povedala že mame cas do 12 tyždna na rozmislenie povedala som nie.
Jasne že otec dieta ju posielal na potrat a vela zlych veci bolo. Bolo to tažke obdobie . o 4mesiace som zistila že som v pozehnanom stave aj ja. Nase deti su len 4mesiace rozdielom vekom od seba. Odstahovala som sa aj z detmi . moja vnucka ma už jeden rok a 5mesiacou. Moj syn rok a mesiac. Dcera zije z otcom dietatka. hned ako sa narodila vnučka sa zacal zaujmat o nu a prosil o odpustenie. Ja som sa vydala a cakame z dcerou opet skoro narovnako deticky. len po mesiaci. Take nieco može zariadit len Pan Boh. Zprveho manželsva mam 4 deti.